Vznik Outdoormamas alebo príbeh Popradského plesa

Rýchly sumár materského tripu na Popradské Pleso:

2x 4 ročné dieťa, 2x 16 mesačné dieťa, 2x 45 litrový batoh, 2x boby, 6.5 hodinová7 cesta vlakom one way a nato vyše 2 hodinový výšľap na chatu, 1x skoro-pokakanie, 1x pogrcanie, 1x pocikanie, 2x prepadnutie sa do plesa…k tomu 2 uvláčené, uhučané, uťahané a upotené matky.

Návratnosť? Prílev energie a znovuzrodenie guráže, ktorá nám dodala odvahu nielen do ďalších výletov ale aj do života ako takého.

No a podrobnejší výlev jednej z týchto upachtených matiek o tom, aké to bolo:

Počas poslednej zimy, ktorá bola dlhá a (v našom prípade) sopľavá, som začala túžiť po poriadnom odreagovaní, v mojom prípade sa to vždy udeje pri vystúpení z komfortnej zóny. V hlave sa mi zrodila myšlienka materskej verzie “S tebou mě baví svět”, proste zobrať deti, batoh, sadnúť na vlak a vystúpiť na horách do snehových závejov 😀 . Výber parťáčky bol jasný, s Dankou sme si s deťmi v teréne už spolu čo to preskákali, ona je žena do slnka aj do dažďa.

Ako ideálne miesto pre náš počin som mala v hlave od začiatku Popradské Pleso, ľahko dostupné vlakom z Bratislavy (išlo nám hlavne o počet prestupov, i keď pri spiatočnej ceste som zistila, že prestupy tiež nie sú na škodu – zabavia deti haha).

Tak sme sa odhodlali, bookli ubytko

počas týždňa (kedy bola vyššia pravdepodobnosť, že nám do turistických izieb nehodia ešte iných hostí, áno išli sme low cost, ako za študentských čias 🙂 ), a už nebolo cesty späť.

I keď dni pred odchodom to vyzeralo všelijako, ja ani Danka sme posledne dve noci nezažmúrili oka, čo zvaľujem skôr na veľmi silný spln ako na cestovateľskú horúčku. Najväčšou výzvou bolo zbaliť seba a deti do jedného batohu, ktorý dokážeme vyniesť až na chatu. Čiže išlo to minimalisticky, dovolené bolo len jedno premočenie, viac náhradných vecí na hlavu sme nemali. (O minimalistickom balení chystáme článok separé).

Na prvý krát to bola veda, zbaliť celú posádku do jedného batohu.

Výdych nastal, až keď sme sedeli obe vo vlaku, v akože detskom vozni (ktorý bol jedine detský v tom, že na nás nikto nezazeral, keď si z toho naše decká spravili opičárnu), obložené batohmi, zimnými bundami overalmi, snehulami a bobami. Boby…záchrana nášho výletu, do poslednej chvíle sa rozhodovalo či ich brať alebo nebrať. Asi si zaslúžia aj vlastné meno, lebo bez nich by naše chrbty vypovedali službu asi za prvou zákrutou (k tomu ďalej).

Takže, 4 hodiny v rýchliku Bratislava – Poprad, v Poprade pauza na doplnenie tekutín – osudová chyba, kombinácia dieťa + pol litra jablkového džúsu + hodinová cesta tatranskou električkou bez wc = veľmi zlý nápad. Nebudem to rozpisovať do detailov, ale tá hodina v električke bola očistcom, počas ktorého si prišli na rad všetky ľudské vylučovacie potreby.

Po 6.5 šiestich hodinách cesty sme vystúpili v relatívnom duševnom zdraví na zastávke Popradské Pleso, a pred nami bol ešte výšlap hore. Podľa hikeplannera 1,2 hodiny, 4,4 kilometra a prevýšenie len 280m. Pohoda lahoda v časoch keď sme ešte boli mladé lane a behali po Tatrách len samé za seba. Ale teraz, obložené spredu zozadu, uhučané po 6 hodinách vo vlaku, s dvomi 4,5 ročákmi, ktorých bolo treba namotivovať…bola to výzva 😀 Turistické mačky matkám na nohy, mladšie deti do nosičov na chrbty/hrude, 45-litrové batohy na boby a starším deckám ideálne vrtuľu do zadku. Ideálne…

Výšľap na chatu nám trval 2,2 hodiny, s jednou oficiálnou prestávkou na piknik na ľade a mnohými cik a snack pauzami. Prišli sme akurát, keď sa už začalo stmievať a prituhovať a niektoré deti protestovať.

No a tak bola prvá etapa výletu, kde sme sa riadili heslom “cesta je cieľ”, za nami. Boli sme v cieli! A nič viac nám nebolo treba. Teda, okrem vynikajúcich parených buchiet a po tom, čo deti konečne zaspali, aj malého piva.

Druhý deň sa mal niesť v znamení prechádzky okolo, respektíve cez zamrznuté pleso, k spomienkovému cintorínu a späť, potom obed a prechádzka smerom hore do doliny. Plány sa plánujú…a rýchlo doplánujú, keď si jedno dieťa prepadne nohu na kraji plesa..do plesa! A kým ide mama s týmto mokronohým dieťaťom na chatu, zachrániť situáciu a mokré ponožky, tak sa druhé dieťa preborí s oboma nohami 30 cm od miesta kde sa preborilo to prvé. A áno, obe deti patria jednej a tej istej matke 😀 a pamätáte si, ako som spomínala, že sme sa balili naľahko, čiže žiadne náhradné oteplovačky, topánky…Týmto vzdávam hold Danke, za zvládnutie situácie, mňa by to asi položilo a nasťahovala by som sa na zvyšok výletu do sušiarne.

Takže druhý deň sa nakoniec niesol v znamení mokrých ponožiek, improvizácie v náhradnom oblečení a obúvaní (stará dobrá klasika – vrecká do topánok, alebo namiesto topánok rukavice na nohy 😀 ), ale podarila sa nám aj vychádzka do doliny. A parené buchty na večeru. Check!

Tretí deň bol odchodový deň, Danka s deťmi šla výletovať ďalej, už so svojím outdoormužom, ja som sa s detmi chystala vlakom späť domov, zase za naším outdoortatom. Od rána krásne snežilo, odchádzalo sa nám ťažko, ale cesta dole s bobami (tentokrát na boboch sedeli staršie deti a batohy šli na naše chrbty) stála za to.

Popradské pleso tras sa, o rok zase! A vyzerá to na inváziu outdoormám 😀

Spísala: Kati

Sledujte outdoormamácke novinky:

One thought on “Vznik Outdoormamas alebo príbeh Popradského plesa

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *