Nízke Tatry – hrebeňovka s deťmi

Hrebeňovka s deťmi: Chopok – Ďumbier – Štefánička – Trangoška

Ten nápad prišiel spontánne, keď ma prepadla veľká túžba po horách a povedala som si, že skúsim s deťmi prechod najklasickejšieho úseku hrebeňa Nízkych Tatier. Muž išiel na služobku, počasie sa hlásilo pekné, tak čo by sme sedeli doma 🙂 Pôvodne som chcela ísť opačnú trasu, cez Štefáničku na Ďumbier a následne Chopok, rozkúskovanú na 3 dni. Pár dní pred odchodom som však stretla kamošku Martinu a náhodne medzi rečou sme zistili, že ona plánuje ísť v tom termíne so svojimi dvoma dievčatami tú istú trasu, len opačným smerom. Toto nevymyslíš, to bol osud.

Deň prvý

Slovo dalo slovo, rezervujeme si chaty a v deň D sa podvečer stretávame na novozrekonštruovanej Kamennej chate. My sme sa vyteperili lanovkami zo severu – môj backpacking s deťmi začal už v Západných Tatrách – a Maťa & spol. prišli z juhu. Po vypnutí lanoviek sa zredukujú aj davy ľudí na Chopku, Kamienka sa stíši a jediným hlasnejším elementom sú naše deti. Večer si vybiehame na osamotený Chopok chytať západ slnka.

Na západ sme prišli priskoro, ale zato okolo nás začína tancovať vidmo. V prvotnej nevedomosti sme to nazvali dúhou v oblakoch, ale je to vzácny meteorologický úkaz, ktorý môžete vidieť na horách pri hmlistom počasí, keď je slnko nízko nad obzorom. Pred vami je hmla alebo oblačnosť, za vami je slnko. Okolo vášho tieňa, vrhaného na hmlu alebo oblaky, sa vytvorí kruhové farebné spektrum – gloriola (to je tá naša dúha). Vidmo sa nám úlomkami ukazuje už na vrchole a potom pri Kamienke vyštartuje v plnej paráde a nechce nás opustiť. Neveríme, kukáme jak puky, fotíme ostošesť. 

Na chate využívame možnosť 4 lôžkovej izby a nasačkujeme do nej celú našu ženskú výpravu v počte 6 kusov (výhoda mladších prísavničok, zmestili sa s nami na jednu posteľ). Pôvodne to je z obavy, či sa deti vyspia v spoločnej nocľahárni, ale nakoniec týmto počinom zachraňujeme spánok zvyšných nocľažníkov. Ešte dlho po zhasnutí svetiel naše deti fičia plnou energiou. Asi to je tou nadmorskou výškou (1985 m n.m.). 

Čo sa týka “starej a novej” Kamienky, Maťa má za sebou už veľa prespávačiek na starej chate, a tak vie porovnať “vtedy a dnes”: Stará Kamienka bola najklasickejšia horská chata. Zažila som ju ešte bez fungujúcej lanovky až pod vrchol Chopka, bez Rotundy, bez vody a len s kadibúdkou. S čriedami kamzíkov, dobrým pivom, dobrou kávou, s dobrými buchtami aj so sýtymi polievkami. Zažila som spoločnú nocľaháreň, aj tzv. VIPku, samostatnú izbičku s tromi lôžkami. Neskôr pribudli toalety vnútri, dokonca sprcha. Následne takmer 3 roky pauza v ubytúvaní. Veľká rekonštrukcia! Bola som tam aj tesne pred zavretím, keď som v hmle pomedzi bagre nevedela nájsť kadiaľ mám vojsť. Teraz to bolo prvýkrát v novom. Z Kamienky je moderná presvetlená chata s vyššou kapacitou, s moderne riešenou nocľahárňou, s dvoma drahšími samostatnými izbami. So sprchou na žetóny. Napriek tomu, je to stále Kamienka. Znie to neuveriteľne, ale stále tam chodia kamzíky po vypnutí a pred zapnutím lanoviek. Možno menej, ale chodia. Stále máte východy a západy slnka pre seba ak sa tam rozhodnete pre nocľah. Stále sa dobre najete, stále tam nie je wifi a stále sa tyká. Ostali tam všetky archívne vrcholové knihy a v tradícii sa pokračuje. Na spodnej toalete aj pre neubytovaných je prebaľovací pult. A ostali aj mäkké matrace, to jediné nechápem. Nie sú tvrdé lepšie?;) (Martina)

Deň druhý 

Plán vstať na východ slnka sme po nie úplne ideálnej noci vypustili. Naše prísavníčky sa totiž celkom činili. Ich neustálemu budeniu sa ale môžeme ďakovať – o 5tej otváram oči a rovno z postele mám výhľad na kamzíka pri Rotunde. Maťa sa tiež budí a berie foťák. Po chvíli prichádza druhý kamzík. Tešíme sa, napriek všetkej tej zdola prinesenej civilizácii tu predsa len sem-tam zavítajú 🙂

Ráno dávame luxusné raňajky (švédske stoly sú naše obľúbené), píšeme/kreslíme do knihy hostí a keďže na dnešný prechod máme naozaj celý deň, veľmi sa neponáhľame. Okolo desiatej vyrážame, obe dve veľkáčky Nelka a Nelka (7r a 5r) po vlastných, plné rannej energie. Malkáčky Annu a Adel (2,5r a 2r) si dávame do nosičov vpredu, a batohy na chrbát. Po 15 minútach si už cítim plecia a imaginárne si trieskam hlavu za príliš ťažký batoh. Čo už. Čo som si nabalila, musím si aj odniesť. 

Slnko pečie, vietor veje, vidíme všetky Tatry, Fatry, užívame si to plnými dúškami. V Demänovskom sedle moje plecia už vypovedajú službu, deti chcú prestávku a tak dávame prestávku. Všade veľký vetrisko, ale tu vetrisko úplne najsilnejší. A aby sme sa nenudili – Maťa zistí, že jej Anna sa pocikala v nosiči a všetko je mokré. Nosič, tričko, gate…Teraz sa nám ten vietor zíde – nosič aj oblečko v ňom expresne sušíme. 

V Krúpovom sedle dávame ďalšiu pauzu (čomu sa tešia zase hlavne moje ramená), deti sa šmýkajú po tráve, ja riešim a prezliekam zase precikanicu mojej Adel. Na Ďumbieri je plno ľudí, ale zvládneme dať “akože” osamotenú fotku s krížom. Potom sedíme v trávach poniže a vychutnávame prítomnú chvíľu. 

Cesta na Štefáničku ide už len dole kopcom, čo je však pre naše krky menej priaznivé.  Pozeráme pod nohy a vystrkujeme ich ako žirafy dopredu ponad hlávky detí v nosičoch. Ja využívam techniky predýchavania pôrodných bolesti (haha, nemyslela som si, že sa mi to ešte zíde), lebo trapézy ma už bolia neskutočne. Do toho si naše dve Nelky spokojne vyspevujú a hopkajú ako kamzíky.

Na Rázscestí na Krúpovo sedlo dávame ďalšiu prestávku, dievčatá objavujú čučoriedky, malkáčky vyliezajú z nosičov a náš postup sa rapídne spomaľuje. A zažívame ďalší nevídaný úkaz – kúsok pod nami vidíme bieleho kamzíka, ktorý nám bez strachu pózuje. 

Síce podla smerovníkov aj turistickej mapy by trasa Chopok – Ďumbier – Štefánička mala trvať cca 2 hodiny 35 minút, nám to trvá so všetkými prestávkami a zábavkami skoro 6 hodín. Vďaka relatívne stabilnému počasiu sa nemusíme ponáhľať a vychutnávame si ju (chvíľami doslova:). Na Štefáničku alebo oficiálne Chatu M.R.Štefánika (1740 m n.m.) dobiehame okolo štvrtej poobede s fialovými ústami a bažíme po pive a polievke. Tu zastal čas, všetky zásoby na chatu stále vynášajú nosiči, je tu cítiť pravosť hôr.  Po naplnení všetkých životných potrieb ide ešte Maťa s dievčatami chytať západy slnka do objektívu a obdivovať čučoriedky. Ja zatiaľ uspávam moju malkáčku Adel, a potom nás čaká večera, pivo, demänovka, deti si kreslia a nachádzame obsahovo aj ilustračne krásnu knižku Lui. Maťa sa pýta baby v kuchyni, či si ju môžeme požičať na izbu, kde si pred spaním ešte čítame. 

Deň tretí 

Na raňajkách okrem zápisu do knihy hostí, pokračuje aj príbeh knihy Lui. Maťa ju číta nahlas ďalej, keď sa zrazu pristaví pri nás tá dievčina z kuchyne, že ak sa nám páči, môžeme si ju nechať. Nakoniec sa prizná, že ona je autorka ❤️ Knihy je len 30 kusov, napísané, ilustrované a ručne viazané touto šikovnou horalkou – Nikola Aronová illustration. Sme užasnuté, sánky nám padajú, s radosťou a úctou si knižku nechávame podpísať a Maťa ju našťastie zmestí do svojho batoha.

Pred chatou sa snažíme ešte naštylizovať deti a nás do skupinovej fotky (čiastočne úspešne, stálo to ale veľa síl). Čaká nás už len zbeh dole, 625 výškových metrov, na Trangošku. Klesanie nadmorskej výšky je vidieť. Kvetiny, lopúchy, zelená džungľa. Deti (a áno, aj my) sa zastavujú na malinách, čo im vylepšuje náladu. Tretí deň je už cítiť, sú ufrflanejšie a tešia sa dole. Cesta dole podľa smerovníkov a mapy trvá cca 1hod 20min, my ju ideme približne 2 hodiny, vrátane mlsacích zastavení.

Horská chata Trangoška nás ako vždy víta s otvorenou náručou, ihrisko a detský kútik nás zachraňujú a my sa chystáme vypiť si kávu osamote, bez obkľúčenia detí. Ha! Akonáhle máme kávu na stole, sadajú na nás ako osy na rozliatu kofolu. 

Tu naše spoločné dobrodružstvo končí. Maťa s deťmi sadajú do auta smer domov, ja s mojou posádkou ostávame na Trangoške ešte jednu noc, pretože tak to vyšlo so spojmi do Bratislavy. O tomto cestovateľskom “backpackingu” s deťmi napíšem asi v budúcnosti samostatný report. Je to mix totálneho záhulu a euforického pocitu “ako za študentských čias”. Každým výletom sa učím na vlastných chybách, ešte tak 1-2 výjazdy a už sa naučím zbaliť tak ľahko ako sa len dá 😀 

Ale späť k našej mini hrebeňovke. Vykročili sme ďaleko za hranice nášho komfortu (teda my, matky. Deti sa vôbec nesťažovali), boli sme ubolené, upotené, uťahané, ocikané, vycucané a neviem čo ešte. Ale stále sme si vraveli, že bez tohto všetkého by sme nemali na čo spomínať. Teda mali, ale toto tomu dalo tú potrebnú šťavu 😀 Ako vždy. Veď to asi poznáte. 

Ďakujeme horám, že nás prijali a umožnili nám si to na nich v bezpečí užiť. 

ps: Deň štvrtý. Cesta domov door-to-door nám trvá 9,5 hodiny. Dobrodružstvo sa dá zažiť nielen na horách 🙂 

Veľa radosti (nielen) na horách vám praje Kati

Foto: Martina Töröková

Chceš originálne tričko Vysokých Tatier od Outdoormamas? – už nie je, PREDPREDAJ SKONČIL -> ale hybaj pozrieť čo všetko iné tam je 😉

outdoormamas eshop

pozri náš e-shop

Kúp si originálne veci a buď Outdoormamas POSITIVE 

Sledujte outdoormamácke novinky:

>>> Ďalšie zaujímavé miesta, lokality, výlety, recenzie na super veci a reporty z našich eventov, vychytávky a nápady na dobré zbalenie sa deťmi, a veľa ďalších praktických informácií k materiálom a veciam, ku kozmetike, lekárničke či ako zbaliť jedlo pre deti, sme spracovali v ďalších článkoch. Chceš vedieť kedy budeme robiť spoločné výlety a eventy, a či vyšiel nový článok s tipmi ako na to alebo kam? Prihlás sa do info newslettra a my ti ich pošleme 🙂 . (Zaručujeme sa, že ťa nebudeme spamovať mailami, nemáme na to totiž čas 😉 )

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *