Bovec ako ho nepoznáte – s deťmi, to je vždy zábava ….

Na druhej strane Julských Álp, “za kopcom”, od Bohinji je horská dolina Soče s hlavnou dedinou Bovec. Bovec je známy predošetkým ako rafterské, kajakárske a kaňoningové centrum, a je pravda, že som mala veľké comback spomienky, z čias, keď som sem ako 22 ročná chodila niekoľko sezón ako rafterská inštruktorka. To bolo ale tak strašne dávno, že už aj korytnačky zomreli od staroby, a teraz som tu opäť, ale s deťmi.

Bovec, respektíve celá dolina Soče, sa veľmi líši od Bohinji (a diametrálne od Bledu). Mám na mysli predovšetkým zložením “účastníkov zájazdu” a to ide ruka v ruke s celou atmosférou, zvykmi, službami, a jednoducho celou energiou miesta. Soča je predovšetkým športové (a adrenalínové) centrum, takže je tam ohromné množstvo kempov, s parádnou “frikulínskou” atmosférou, čiže totálna pohoda, príjemní ľudia, zvyčajne športovci, proste naša krv. Nekonečné večerné debaty o jazdení divej vody a bicyklov, lietania s paraglajdom, zlaňovania v kaňonoch a šliapania na okolité vysoké kopce, do toho smradľavé neoprény, mokré vibramy, opekačky pod dáždnikmi, deti v bahne a klubové zájazdy vysokoškolákov, ktorí zapchávali sprchy.

My sme zakotvili v českom kempe Líza, ktorý bol rovno nad riekou, priamo na sútoku Soče a Koritnice, hneď pri prvom moste cez rieku. Príjemne nás prekvapili teplé sprchy, tekuté mydlo, dezinfekcia záchodovej dosky, elektrika v cene, free wifi – v dvojhviezdičkovom kempe. Neviem v koľkých ** kempoch ste toto našli, ale keď nás zastavili jedni Česi, že vo vedľajšom nie je ani teplá voda, tak môžem tento kemp len odporúčať. A to tam ešte bolo aj detské ihrisko! Kto cestuje s deťmi vie, že toto kľúčový bod “programu”, ak sa chcete vrátiť duševne v poriadku. Stačí vypustiť decká a večer hadicou vystriekať a ste v kľude. (Áno, je tam aj pračka so sušičkou, kto bol v tejto oblasti vie, že sušička je “a must” 😉 ).

Hneď na druhý deň po príchode sme si vybehli na lanovku Kanin, ktorá vedie pod kopec Prestreljenik (2434m n.m.). Lanovka je super, taká postaršia s popraskanými sklami v každej kabínke :D, a ku koncu si už aj nechty začnete hrýzť byť tam tak dlho zavretí s dvomi deckami. Od hornej stanice si môžete spraviť menšie i väčšie výlety (dá sa požičať ferratový set na ľahkú ferratku popod Prestreljenik do Prestreljeniško okna – nádherné miesto). Keď som si vybehla druhé sedlo, iba s Matesom, tak aj zapršalo (na fotke už vidno na nás vodu). Schovala som sa pod mini striešku domčeka sedačkovej lanovky (správne vidíte, tie nefungujú, šliapali sme). Škoda tých mrakov, že nemám katalógové fotky na okolité dvojtisícovky, ale myslím, že takto to bola úplne iná výzva. Inými slovami, nádherné neskomercionalizované miesto (v porovnaní s Vogarom napr), žiadne reštaurácie a srdiečka (ale áno, aj my sme si na Vogare fotili Triglav v srdiečku :D), dokonca sa aj lanovka na pár hodín pokazila 😉

Na druhý deň som si vybehla s Matesom v nosiči na tri mosty Soči – ľahká túra na 2 hodiny rezkým krokom. Je to krásny chodník popri Soči, s tromi vysutými mostami, množstvom korýt a zátok s nádherným bielym pieskom na kúpanie (bacha, voda má 2 stupne 😀 ) a nádhernými vodnými scenériami. Pri poslednom lanovom moste som si spomenula na môj prvý raftový zjazd horného toku Soče, ktorý sme robili pre zájazd doktorov. Vtedy náš prvý inštruktor, terajší niekoľkonásobný majster sveta v kajakovom ródeu, (ja som bola druhý inštruktor), vraví: “Určite nás vyklopí, je tam asi 6 metrový skok. Snažte sa držať raftu a čo najskôr sa dostať hore na raft. Cesta von bude ešte dlhá.” “A načo tam teda ideme?!?”, pýta sa jeden z doktorov. “No chceli ste rekreáciu, nie?” Odvaha praje neznalým. Druhý krát tam už v živote nešli. Jasné, že nás to šľahlo von z raftu hneď po pár metroch od vyplávania. Vystrelili sme na všetky strany ako partička mravcov na trampolíne, keď na ňu skočíte. Keď sme doplávali do prvej pokojnej zátoky, prvý krát v živote som zažila skutočne panikáriaceho chlapa v šoku, ktorému šlo o život. Ja a prvý inštruktor sme prvú časť kaňonu prešli na prevrátenom rafte, doktori si užívali voľnú jazdu kade tade v kaňone. Pamätám si, že bolo veľmi nepríjemné dostať sa do úzkej časti kaňonu držiac sa vedľa raftu, lebo ma to začalo stlačovať a drtiť o skalnú stenu kaňonu. Takže sa asi pustili a voľne ich to mlelo kadekde. Ja som sa našťastie dostala na vrch preváteného raftu. Zdrapila som chlapa za popruh vesty a snažila som ho vytiahnuť hore. Bol to urastený kus váženého doktora, a ja som mala 22 rokov a 50 kíl. Nič lepšieho mi pritom nenapadlo ako to, čo zo mňa vypadlo: “Si ťažký ako sviňa!” ….. Smiali sme sa na tom ešte dva dni. Doktori už neviem, myslím, že tento zážitok dlho zapíjali hrozienkami v rume, a potom aj bez hrozienok … 😀

Tak ako v Bohinji, aj na Soči sú vodopády. Vodopády Boka a Virje sa dajú zvládnuť v jeden deň z jedného štartovacieho miesta. Teraz bolo však opäť málo vody, tak sme zvolili len vodopád Boka. Ale stál za to. Vedie k nemu náročný a namáhavý chodníček, s množstvom krásnych vyhliadok, s veľkým prevýšením na malom pôdoryse a navyše s náročným terénom, ale choďte, skutočne odporúčam. Tri dni po sebe nosenia 20kg nosiča si už vyberajú svoju daň a keď som došla na hornú vyhliadku vodopádu Boka, bola som už celkom rada, že to skočilo :D. Ale pohľad na celú dolinu Bovca stal viac ako za to, a hlavne keď ste tam sami, pretože všetci končia na dolných vyhliadkach. Teším sa hlavne z Ďuriho, ktorý to dal s prehľadom, dokonca aj schádzanie, ktoré bolo ešte náročnejšie podľa mňa, a ešte aj tie lezecké časti vyskotačil ako kamzík ❤️ .

Ak si chcete spraviť telesné voľno a užiť si trochu “kultúry”, tak veľmi odporúčam výlet k jazeru Predil a do dediny Cave del Predil. Je to banská dedina a nič tam nie je. Okrem obrovskej bane, v ktorej je kosa-z-nosa (asi 1 stupen Celzia), a múzea, ktoré si Ďuri vypýtal v domnienke, že tam budú “kamienky” a boli tam staré knihy a história dediny – po taliansky. Ale na najvyššom poschodí bola veľká výstava fotografií baníkov, banskej práce a života od dôb Franza Jozefa až po obrovské demonštrácie proti zavretiu baní v 90tych rokoch. Tam sme s Ďurim strávili asi hodinu. Odporúčam. Sedlo Predil, po ceste ktorého je množstvo vojenských pevností, je rajom motorkárov a jazero Predil surferov. Odporúčam si vybehnúť aj na pevnosti mimo cesty, nie sú ďaleko, a určite odporúčam dať si kyslíkové masky a vybehnúť si k Fort Hermann-. Sú tam aj tunely v skale a krásne výhľady dole. Kto má chuť trochu zapiecť motor auta smerom hore a brzdy smerom dole, a má dostatok vrecúšok na zvracanie, môžete si vybehnúť do sedla pod Mangartom – je to neopakovateľný zážitok!!

Počasie je aj tu, rovnako ako v Bohinji, veľmi premenlivé, náhle zmeny sú na dennom poriadku, rovnako ako dážď, prietrže a dve dúhy naraz. Takže určite počítajte s horskou výbavou oblečenia. My sme mali šťastie, že nás všetky dažde obchádzali, aj keď sme vždy chodili na turistiky vybavení ako na Everest. Našťastie sme nemuseli nič použiť, aj keď mňa chytil vtedy mierny dážď pod Prestreljenikom. Keby že sa ten dážď ale zosilní, tak to už nebude vôbec sranda.

Prajem krásne výletovanie, pekné počasie a dobrú náladu aj s deťmi 😉

Dana

Všetky výlety a spomínané miesta, dediny, výhliadky a vodopády nájdete (cez lupu) na mapy.cz a ľahko si naplánujete všetky trasy, kilometre i prevýšenie.

Prečítajte si aj článok: Údolie Bohinj v Slovinsku – krása Julských Álp s deťmi

Sledujte outdoormamácke novinky:

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *