Napísali o nás – Evita magazín Rodina (október 2019)

Keď nám pípla správa od Evity Twardzik z časopisu Magazín Evita, rozbúchalo sa nám srdce. Čože, my? Wau. Boli sme úplne hotové, ako dve americké puberťáčky. Už len pišťať a mávať rukami ako v kŕči. Evita je v našej Facebookovej skupine Outdoormamas, takže našu skupinu a jej činnosť sledovala od začiatku. Boli sme nadšené, že ju naša práca zaujala a že sa rozhodla dať nám priestor aj vo svojom časopise. Odpovede na otázky nám šli ľahko z pier, pretože toto je to, čo žijeme, náš každodenný život, naše zásady a životné hodnoty, ktoré vkladáme aj do našich detí. Z dotazníka sme mali úžasne dobrý pocit. Ale najlepšie na tom bolo fotenie, hahaha. Ženy sa nezaprú, musím byť úprimná :D. Keď sa o teba niekto stará, namaľuje ťa (“už len masáž tváre chýba” vravím skvelej vizážistke), vlasy porobí, vyfintí ťa …. Strhané matky na materskej vedia svoje 😉

O mesiac prišla správa, že časopis je vonku. Ešte v ten večer som utekala kúpiť dva exempláre. A to ani neviem kde sú obchody s tlačovinami. Boli sme plné očakávania, ešte nikdy sme neboli v časopise. Nie za nás samotné, ale predovšetkým za náš projekt – skupinu Outdoormamas, ktorá každým dňom rástla a tvorila sa, na našich pevných základoch. Tešili sme sa nie na seba v časáku, ale na náš projekt, ktorý je netradičný a možno i unikátny. Verili sme, že takto sa k nemu dostane ešte viac žien, a budú sa môcť tiež pridať.

Hoci nakoniec v časopise nebola o Outdoormamas ako projekte samotnom zmienka (v nadšení sme na toto pozabudli), verím, že sa nám naše myšlienky a zásady, ktoré definujú aj Outdoormamas, podarilo dokonale vystihnúť.

Galéria článku z časopisu Evita Rodina (text si môžeš prečítať nižšie) :

Ako sa pýtala Evita magazín? :

  • Naše mamy a babky nám radia s malinkými deťmi byť doma. Ani more, ani hory, nič, čo by im narušilo režim… Vedela si už ako NEmama, že tvoje deti budú vyrastať  viac v prírode ako doma?

Dana:  Ako NEmama som bola ako víchor rozlietaná po horách a využila som každú možnosť tráviť voľný čas na bicykli alebo vo vibramách. Ešte tehotná som bicyklovala i turistikovala. Príroda bola vždy prirodzenou súčasťou nášho života, takže mi ani nenapadlo, že by to malo byť s deťmi inak.

Kati: Už ako NEmama som žila aktívnym životom, na horách, skalách, v lesoch, v zime či v lete. Bolo to súčasťou môjho ja, hýbať sa a byť v prírode, kedy to len bolo možné. Nevedela som si ani predstaviť žiť inak. Čiže keď som otehotnela s prvou dcérou, vedela som, že príroda sa stane našou druhou obývačkou 🙂

  • Kde a kedy sa zrodila tvoja láska k horám?

Dana: K horám som bola vedená od malička. Od najútlejšieho detstva som chodila s rodičmi na turistiky a s otcom na bicykel. Máme spolu úžasné spomienky a vždy sa na nich bavíme, keď sa stretneme. Na tie momenty, kedy otca so mnou v nosiči naháňal býk, alebo ako sme si celý deň navzájom zabíjali stovky ovadov na lýtkach, alebo ako sme predbiehali turistov smerom na Rysy, na to sa vždy veselo spomína.

Kati:  U mňa tá láska k horám a pohybu prišla až trochu neskôr. Ako dieťa som bola totálnym knihomolom a bála som sa aj mravca. Často krát som odmietla ísť von, a namiesto toho som sa zavrela v izbe s knihou alebo so skicárom v ruke, a žila som vo svojom vlastnom fantazijnom svete 🙂 Z toho som v puberte už vyrástla, ale silný vzťah k horám som nadobudla až po prekonaní zdravotných ťažkostí, s ktorými som bojovala ako 19-ročná. Začala som chodiť do blízkeho lesa, čerpať novú energiu. Krátke prechádzky sa predlžovali, pridali sa túry na horách, iné outdoorové športy a ja som po pár rokoch zistila, že som zdravým človekom. Hory a príroda sa stali vtedy mojím liekom aj útočiskom, vybudovala som si na nich určitú závislosť a už nebolo cesty späť 🙂

  • V čom je pre teba víkend strávený na horách krajší ako ten doma, na záhrade, alebo pri spoločenských hrách?

Dana: V horách sa nabíjam energiou, milujem výhľady, ten pocit slobody a únavu v nohách. Hory mi dávajú pocit, že niekde patrím, že som súčasťou niečo väčšieho, dokonalého, a že aj ja som v tej súčasti dokonalá bytosť taká, aká som. A, že keď nejde o život, nejde o nič. To mi dáva velkú pokoru, pokoj a nadhľad v bežnom živote, kedy sme konfrontovaní s rôznymi situáciami.

Kati: Hm, poslednú dobu rozmýšľam, či by som víkend na horách postavila na priečke hodnotnosti nad víkend doma, alebo na záhrade. Pred pár rokmi (možno aj mesiacmi) určite áno. Ale tieto dni som konfrontovaná rôznymi životnými osudmi a cítim obrovskú pokoru pred životom ako takým, nech ho už strávime kdekoľvek.
Víkend na horách pre mňa znamená refresh, dobitie bateriek, cítim sa tam kompletne, pokojnejšie aj pokornejšie, získavam nadhľad a späť do bežného života prídem psychicky oddýchnutá a zresetovaná. Človek však mieni a život mení. A tak sú teraz aj obdobia, kedy sa na hory nedostanem i niekoľko mesiacov, lebo detské chorôbky a iné povinnosti. A učím sa, ako to všetko čo nachádzam na horách, viem nájsť aj v bežnom živote. Je to o nastavení mysle. Hory milujem, ale viac už milujem a vážim si život samotný.

  • Koľko mali tvoje deti mesiacov, keď ste sa vybrali na prvú dlhšiu túru? Ako ste sa na ňu pripravovali a ako dopadla?

Dana: S detmi som začala chodiť na tri až päť hodinové výlety tak od troch mesiacov. Dala som si ich do šatky, do batohu proviant a plienky a poď ho. Moje deti to mali veľmi radi. Chodili sme do nášho okolia Malých Karpát – Kačín, Pajštún, Kamzík, Biely Kríž. Je to príjemná nenáročná turistika. Pri prvom synovi som sa učila „za pochodu“. Netušila som, že by som mala mať nejakú podložku na zem, keď prebaľujem, tak postačil aj môj sveter. A takisto náhradné veci na oblečenie. Keď nebolo čo, natiahla som na nožičky sveter miesto nohavíc, a bolo.

Kati:  Prvorodená dcérka sa nám narodila do krásnej jesene, čiže s ňou sme podnikali niekoľkohodinové kočíkové výlety po bratislavských lesoch už od prvých týždňov. Bola našťastie bezproblémovým bábätkom, dojčila som i prebaľovala kdekoľvek. Pamätám si, ako sme v zime, keď mala 4.mesiace, dali aj prvú “skialpovačku” v Západných Tatrách. Nemali sme žiadny špeciálny cyklovozík prispôsobený na lyže, tak sme pripevnili vajíčko od kočíka na drevené sánky. Bola to viac menej rovinka, ale pre nás tento zážitok s naším bábätkom na horách znamenal viac ako skialpinizmus niekde na ľadovci.

  • Akú máš odpoveď pre ženy, ktoré tvrdia, že malinké deti sa na horách, v nosičoch, v prostredí, ktoré je nevyspytateľné, trápia a že je to nezodpovedné?

Dana: Deti vnímajú svoje okolie prostredníctvom rodičov. Ak sa matka cíti v danom prostredí úplne v pohode, je kľudná a s deťmi komunikuje citlivo a pokojne, aj keď prší ako krhly niekde hodinu šliapania na horskú chatu, deti to vnímajú rovnako. Preto si myslím, že je dôležité, aby si matky vyberali také výlety, v ktorých sa cítia bezpečne a v rámci ktorých dokážu zvládnuť aj nepredvídané situácie. Je potrebné mať predstavu o svojich možnostiach a schopnostiach v rámci pohybu v horách, nejaké tie situácie vyskúšané a zažité, a  tieto hranice sama s deťmi neprekračovať. Zodpovednosť a zreteľ na vlastné schopnosti je vždy na prvom mieste.

Kati:  Danka to zhrnula výborne! Keď som s deťmi na akomkoľvek výlete, nikdy sa nepribližujem k hraniciam mojich možností, vždy musím mať ešte psychickú aj fyzickú rezervu, na zvládnutie nepredvídateľných situácií. A tiež, musím si poznať vlastné deti a vedieť, koľko zvládnu, či už peši alebo v nosiči, kde sú ich hranice. Asi je to tým, že ich tam ťahám od malička, ale moje deti sa našťastie v prírode cítia ako ryby vo vode, nikdy som nemala pocit, že by sa pri výlete trápili. Keď sa radujem ja, radujú sa aj ony.

  • Dá sa dodržiavať režim malého dieťaťa aj pri takomto životnom štýle?

Dana: Dá sa, aj keď je to podľa môjho názoru náročnejšie, ako keď sme doma. Keď boli moje deti celkom maličké, tak sa všetko počas dňa riadilo ich režimom. Kedy sa vstáva, kedy sa je, kedy majú denné spánky a kedy sa ide spať večer. Podľa toho som volila čas kedy sme vyrážali, kedy sme oddychovali alebo stáli na jedlo, kedy sa šliapalo alebo nešliapalo na ich spánok, a večer o ôsmej boli moje deti už striktne v posteli, alebo v spacáku. Dokonca by som mohla povedať, že moje deti boli prirodzene samé od seba režimové a mne to pomáhalo prežiť tie dni v kľude a v pohode. Takže dá sa to.

Kati:  Mne pri všetkom tom outdoorovaní a výletovaní veľmi pomáhalo a stále pomáha dojčenie a nosenie. Moje deti si samé spravili režim až okolo 1. roku života, dovtedy im bolo jedno, kde sú, hlavne že boli na mne/pri mne. Takže tam sme neriešili kde, ako, kedy. Jedinou podmienkou bolo, že mama a lá mliečny bar musí byť po ruke a všetko bolo v poriadku. Jedli na mne, spali na mne. Počas výletov ja osobne nebazírujem na dodržiavaní denného režimu, zistila som, že som šla v našom prípade proti múru a tak to nechávam voľne plynúť. Deti sa spoločne s nami prepnú do výletového režimu a po návrate domov zase späť do toho domáceho 🙂

  • Čo všetko musí obsahovať tvoj batoh oproti tým, ktorí nie sú v horách s deťmi? Resp. čo je must??

Dana: Haha, veľmi sa teraz smejem. Miliardu vecí a závidím všetkým tým turistom s malými batôžkami, kde majú jeden chlieb a pršiplášť. Nosím deťom komplet oblečenie na všetky zmeny počasia, od dažďu po sneženie, a to i v lete ak chodíme do vyšších hôr. Bundy, svetre, funčkné oblečenie, čiapky, nákrčníky, rukavice, pončá (pršiplášte), náhradné ponožky, nepremokavé nohavice a menšiemu náhradné nohavice, keby sa precikal. Keď chodíme na menšie výlety alebo prechádzky, tak samozrejme niektoré veci vynechám. Beriem veľa detského jedla ako pufované ryžové chleby, ovocné tyčinky, ovocné kapsičky, jabĺčka. U nás je „must“ pufovaný ryžový chlieb s medom z jednej siete drogérií. To slúži ako motivácia a sladká odmena počas výletu. Niet lepšieho.

Kati:  My sme minimalisti, snažíme sa brať čo najmenej nepotrebných vecí. Funkčné oblečenie pre nás aj pre deti je základ. Tak viem, že sa im v prípade nejakej nehody vie rýchlo vysušiť. Nepremokavé bundy, mikiny, čiapky sú v batohu vždy bez ohľadu na to, v akom ročnom období na hory ideme. Pre mňa sú “must” turistické paličky. Pomáhajú mi pri stabilite aj v ťažšom teréne, keď nesiem na sebe dieťa a vtedy žiadny zlý krok nepripadá v úvahu. Jedine čo sa týka jedla, musím plánovať. Časy, kedy som šla na túru s jednou horalkou, sú davno preč 😀 Pod heslom hladné dieťa – nespolupracujúce dieťa sa snažím mať v batohu vždy nejaký snack. Najobľúbenejšie sú u nás klasické “lepeňáky”, a potom mlsoty ako ovocné kože, sušené ovocie, orechy, a aj tie horalky, ako vzácna odmena za veľký výkon.

  • Zažili ste už v horách situácie, kedy ti nebolo všetko celkom jedno?

Dana: Asi mám veľké šťastie, ale ešte sme sa do takejto situácie s deťmi nedostali. Snažím sa im predchádzať a vždy triezvo vyhodnocujem naše ďalšie kroky. Ešte pred deťmi som bola zopár krát v takýchto situáciách a to človeka veľa naučí. Možno preto sa teraz viem „otočiť pod vrcholom“.

Kati: S deťmi do rizika na horách nejdem, radšej sa otočím 10 metrov pod vrcholom. Ale niekedy príroda človeka prekvapí. Situácia, kedy mi nebolo všetko jedno, sa stala len raz. Toto leto nás počas Outdoormamas akcie na Súľove zastihla nečakaná silná búrka v lese, nad nami šľahali blesky a my sme so stiahnutými zadkami spievali “prší, prší len sa leje”, aby sa nezačali báť aj deti.

  • Vidíš na svojich deťoch, že oproti rovesníkom, sú iné? Že vedia niečo, čo ostatné deti nie?

Dana: Ťažko mi je deti porovnávať. Čo však môžem o svojich deťoch povedať je, že majú dobrú fyzickú a motorickú zdatnosť a zručnosť. Od toho sa dosť odvíja aj správne držanie tela, vývoj chrbtice a svalovej hmoty.

Kati:  Každé dieťa je jedinečné a nedajú sa porovnávať (vidím to aj na svojich: ten istý prístup a dve úplne odlišné deti). Pozitíva nášho aktívneho životného štýlu však vidím v kondícii detí. Zo staršej, čerstvo 5-ročnej, sa mi stala už plnohodnotná parťáčka na ľahšie túry, či bicykel. Hlavne ma teší, keď vidím, že pohyb ju baví. Či v týchto stopách pôjde aj jej mladšia sestra, uvidíme časom.

  • Ako riešite rebélie detí – mne sa nechce, som unavená, prší –som mokrá…

Dana: Haha, no toto je téma na dielo objemu Vojna a mier. Samozrejme aj my máme takéto stavy. Veľa pomáha motivácia. Môže to byť niečo chutné, čo dostane dieťa na nejakých dosiahnutých miestach, hľadanie turistických značiek, preliezanie skál alebo stromov po ceste, vymýšľať deťom aktivity fyzické alebo vedomostné. Nám osobne úplne najviac pomáha rozprávanie rozprávok. Moje dieťa dokáže počúvať „bez dychu“ celé hodiny rozprávky a vtedy šliape tak, že ja ani nestíham.

Kati: Áno, toto je na samostatnú kapitolu haha. Ako spomína Danka, bez vhodnej motivácie by to nešlo. U nás sú to mlsoty po ceste, nie všetko naraz, ale vyberáme si piknikové stanovištia so strategickými rozostupmi. A potom rozprávky, fantazijné hrátky, pri ktorých sa les mení na krajinu škriatkov, obrov a podobne. Alebo hľadanie pokladu, čo môžu byť aj oriešky posypané po ceste každých 10 metrov. Vidím, že moje dieťa fyzicky vládze, len cesta ho občas nudí. Vtedy ju treba premeniť na hru a je vyhrané.

  •  Dospeli ste už k tomu, že deti sa samé pýtajú von na túry alebo aspoň  na prechádzky do lesa?

Dana: Ešte nie :D. My sme vonku tak často, že moje deti si skôr pýtajú pobyt doma s hračkami 😀

Kati:  Tak nejak 😀 I keď my sa už trošku približujeme k tejto méte. Staršia dcéra prišla v lete viackrát za mnou, že “Mami, poďme tam a tam na bicykel!” , alebo si sem tam vzdychne “Ach, ako sa už teším zase na hory!”. To je pre mňa úžasné zadosťučinenie 🙂

  •  Ako reagujú na malé deti v horách iní turisti?

Dana: Sú veľmi nadšení. Každý nás povzbudzuje, zdraví, ak potrebujeme, tak pomáhajú. Stretla som sa výlučne s pozitívnymi reakciami a veľmi milými ľuďmi.

Kati:  Iba pozitívne. Vo všeobecnosti na horách stretávam ľudskejších ľudí, tykanie a milé slovo nie je výnimkou a keď nás tam vidia ešte s deťmi, je to len znásobené.

  •  Vyberáte si túry podľa seba alebo vyhľadávaš miesta, ktoré sú pre deti zaujímavé?

Dana: Aj aj. Snažím sa, aby aj deti z toho niečo mali. Napríklad zvolím trasu cez horskú chatu alebo kemp, kde je detské ihrisko. Môj starší je blázon do dinosaurov, takže ak je niečo v tejto téme v okolí, tak sa tam zastavíme. Rada využívam náučné chodníky – chodenie od tabule k tabuli sa deťom veľmi páči. Ja osobne používam aj lanovky, pretože ich moje deti milujú. A podľa toho aj volím miesta kam ideme a trasy. Vždy sú po ceste nejaké výhliadkové veže, jaskyne (hneď máme námet na dračiu rozprávku) a podobne. Ale samozrejme, trasy vyberám aj tak, aby sa aj mne páčili. Spokojná matka – spokojné deti 🙂

Kati: Túry vyberáme podľa obtiažnosti a dĺžky, je to mix toho kam chceme ísť my a čo je vhodné pre deti. Ideálom je horská chata v cieli, kde sa môžeme občerstviť. To je asi jediné, čo potrebujeme pri túre s deťmi. Ihrisko si spravia zo spadnutého stromu, alebo veľkého kameňa. A ak po ceste náhodou objavia čučoriedky alebo maliny, tak už nepotrebujú ani tú chatu 😀

  •  Tvoj život nie je spojený len s horami, celkovo máš silný ťah k prirodzenosti, k životu spojenému s prírodou, jej ochranou a životom v súlade s ňou… ako sa to prejavuje v tvojej/vašej výchove? Možno v životospráve tvojich detí a teda aj tvojho manžela?

Dana: Správne si to vystihla. Našťastie sa s manželom v týchto otázkach viac menej zhodneme, aj keď ten sa coca coly a gumených medvedíkov nikdy nevzdá 😀 . Náš starší chodí do lesnej škôlky, nechodíme na indoor ihriská, do nákupných centier a zábavných parkov. Moje deti nedostávajú spracovaný cukor ani limonády ani fastfood. Ale nie je to len o strave, aj keď tá je úplný základ. Je to aj o prístupe k vlastnej zodpovednosti detí. Ja som napríklad deti nikdy na ihriskách nechránila a nedržala za ruky. Sami jednoducho nešli tam, kde to bolo pre nich nebezpečné. V horách sa potom správajú oveľa bezpečnejšie a zodpovednejšie. Blato a špina je bežná súčasť našich dní. Nevadí mi, ak sú deti mokré a špinavé. Sami sa naučia, aké je to nepríjemné byť celý deň v mokrom, a tak si to nabudúce rozmyslia. Snažím sa učiť svoje deti, aby si vedeli sami zhodnotiť situácie a rozhodnúť sa na základe vlastných schopností. Aby nečakali, že ich niečo v živote zachráni, alebo kým „sa niečo zmení“.

Kati: Tá prirodzenosť, prírodnosť ide tak nejako ruka v ruke s naším životom. Snažíme sa žiť skromnejšie, tak minimalisticky ako to len dokážeme, kupujeme väčšinou len to, čo potrebujeme (to platí aj pre obsah chladničky a špajze, radšej ich mám ku koncu týždňa prázdne ako by sme mali vyhadzovať jedlo). K tomu, že k životu človek nepotrebuje prebytok vecí, vedieme aj naše deti. Žijeme blízko lesa, do škôlky minimálne 4 z 5tich dní chodím s deťmi na bicykli – v každom počasí a každom ročnom období. Toto je inak pre mňa náročnejšie ako ťahanie detí po horách 😀 Keď ráno leje ako z krhly, navliecť seba a deti do nepremokavých vecí a s úsmevom na tvári (veď musím ich motivovať, nie?) sadnúť na bicykel. Okrem otužovania nám to prináša aj intenzívnejšie vnímanie prírody, keď napríklad každý deň vidíte ako sa menia listy na stromoch a pred vami prebehne srnka alebo veverička. Život blízko prírody neberiem ako samozrejmosť, uľahčuje nám to aj výchovu detí v smere aký cítime, že je správny. Okrem toho, že milujú vŕtanie sa v hline (veď špinavé dieťa, šťastné dieťa), na chodníku si všimnú aj najmenšieho chrobáka, stavajú si hmyzie domčeky, chovajú dážďovky a zachraňujú lúčnych koníkov so zlomenými nôžkami. A vtedy cítim, že je to celé tak nejak správne 🙂

Ak sme ti hovorili z duše, tak aj ty si Outdoormamas.

Dana a Kati

Dana a Kati z Outdoormamas

Sledujte outdoormamácke novinky:

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *